Čierne je biele, 2/3 z nás sú chudáci a demografiu si nevšímajte

Autor: Martin Chren | 4.8.2006 o 12:08 | Karma článku: 13,72 | Prečítané:  6953x

...alebo pokus o rýchly fact checking včerajších výrokov novej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Viery Tomanovej.

"Demografický vývoj by podľa ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Viery Tomanovej v prípade, ak by sa nezaviedol druhý pilier dôchodkového sporenia, nebol pre dôchodkový systém hrozbou. Uviedla to v rámci rozpravy k vládnemu programu v Národnej rade SR. Podľa nej o tom svedčí aj fakt, že Sociálna poisťovňa evidovala ešte v rokoch 1998 či 2002 zisk. Podľa ministerky je cieľom novej vlády zastaviť prehlbovanie chudoby, čo podľa nej naznačuje aj 65-percentná miera chudoby na najväčšom slovenskom sídlisku v Petržalke, pričom ešte horší je stav v iných regiónoch Slovenska." 

 

Fact Check 1: Bez zavedenia dôchodkového sporenia by demografický problém nebol pre dôchodkový systém hrozbou

Otázka 1: Je štátny priebežný dôchodkový systém udržateľný?

Pred zavedením druhého piliera fungoval na slovensku výlučne štátny priebežný dôchodkový systém. Takýto systém znamená, že pracujúci občania platia zo svojej mzdy odvody. Z týchto odvodov sa okamžite vyplácajú dôchodkové dávky pre občanov na dôchodku. Peniaze, ktoré dnes pracujúci platia na dôchodkové zabezpečenie, nie sú nijakým spôsobom zhodnocované alebo akumulované – akonáhle ich Sociálna poisťovňa dostane, hneď ich použije.

Zjednodušene si je možné štátny priebežný dôchodkový systém predstaviť ako obrovský kôš. Kôš, ktorý je taký veľký, aby sa do neho zmestilo viac ako 100 000 000 000 (sto miliárd) slovenských korún. Do tohto koša každý mesiac prispievajú pracujúci občania v produktívnom veku, a to vo forme odvodov zo svojej hrubej mzdy.

Peniaze, ktoré zamestnanci a zamestnávatelia (a čiastočne aj štát) do tohto veľkého koša s názvom Sociálna poisťovňa odvedú, sa v ňom však dlho nezohrejú. Okamžite sú z koša vybrané a vyplatené dnešným dôchodcom vo forme starobných, invalidných, pozostalostných, a niekoľkých ďalších dôchodkov.

Takýto systém môžeme zjednodušene charakterizovať niekoľkými spôsobmi. Napríklad ho môžeme prirovnať k pyramídovej hre. Princíp štátneho priebežného dôchodkového systému a dobre známych „lietadlových“ hier či nebankových subjektov je veľmi podobný – jedna skupina občanov dostáva vyplácané peniaze, ktoré vkladá iná skupina občanov. Všetko funguje, kým je vkladateľov peňazí viac ako ich príjemcov.

V momente, keď sa tento pomer zmení, nastáva problém.

No a práve zhoršovanie pomeru pracujúcich občanov k poberateľom dávok a rastúca očakávaná dĺžka života obyvateľstva - demografický vývoj - sú takýmto problémom. Čím menej občanov v produktívnom veku platí príspevky na dôchodkové zabezpečenie, tým menej peňazí potom môže štát vyplatiť na dôchodkových dávkach.

Kým v roku 2004 musí jeden práceschopný „živiť" len 0,32 dôchodcu, o 50 rokov to bude už 0,72 dôchodcu, čiže o 125 % viac. Alternatívne môžeme porovnať počet dnešných dôchodcov s reálne pracujúcimi, čo je dnes pomer 2 pracujúcich k 1 dôchodcovi a ten sa o 50 rokov rovnako zhorší na menej ako 1 pracujúci k 1 dôchodcovi. Dnes platíme v priemere 18,25 % z hrubých miezd a už dnes vzniká v I. priebežnom pilieri deficit . Pri zachovaní dnešných nárokov by odvod do I. priebežného piliera musel narásť na dnes nepredstaviteľných 41 % z hrubých miezd.

Záver číslo 1: Demografický trend predstavuje základné riziko pre vývoj verejných financií. Za predpokladu, že štát nezníži plnenia na strane výdavkov alebo nezabezpečí prílev peňazí zo stabilných (t.j. daňových) zdrojov, možno s istotou povedať, že najmä dôchodkový a zdravotný systém sa stanú hlavným prameňom fiškálnych deficitov.

 

Otázka číslo 2: Bolo by hospodárenie Sociálnej poisťovne udržateľné, ak by sa neuskutočnila dôchodková reforma?

98 percent odpovede na túto otázku zobrazuje nasledujúci graf, pochádzajúci z doložky vplyvov ku Koncepcii reformy dôchodkového zabezpečenia v SR , ktorá predchádzala príprave zákonov, týkajúcich sa dôchodkovej reformy:

Hospodárenie Sociálnej poisťovne - odhadovaný vývoj pred uskutočnením dôchodkovej reformy

Inými slovami, bez akejkoľvek reformy by sa hospodárenie Sociálnej poisťovne rútilo do záhuby, a to aj napriek tomu, že, ako pani ministerka správne poznamenala, v rokoch 1998 až 2002 bolo ešte prebytkové.

Je pravdou, že po uskutočnení reformy sa štruktúra deficitov Sociálnej poisťovne výrazne zmenila. Okrem štandardnej neudržateľnosti priebežného systému sa jej deficity zvýšili, pretože časť pracujúcich (1,5 milióna) začala namiesto do spoločného koša odkladať 9 percent zo svojich odvodov do svojich vlastných "košíčkov", na svoje vlastné účty dôchodkového sporenia. O tieto peniaze sa teda znížili príjmy Sociálnej poisťovne - zvýšil jej deficit.

Na druhej strane, zavedenie dôchodkového sporenia znamená, že sa znížia nároky voči štátu v budúcnosti, o niekoľko desiatok rokov. Časť dôchodkov totiž už nebude financovať Sociálna poisťovňa, ale občania sami zo svojich dôchodkových úspor. Výpadok príjmov v súčasnosti teda zároveň pre Sociálnu poisťovňu znamená výrazné úspory v budúcnosti.

Pani ministerke leží na srdci osud súčasných dôchodcov a ich dávok, na ktoré chýbajú Sociálnej poisťovni peniaze. Ani ja nie som odľud a záleží mi na senioroch. Hovorím však aj o tom, že okrem nich by sme nemali zabúdať aj na všetkých mladých ľudí a súčasných pracujúcich, ktorí bez sporenia nemajú šancu získať dôstojné dôchodky v budúcnosti.

Apropos, ako financovať dnešné deficity Sociálnej poisťovne, a postarať sa tak o dnešných seniorov, by bolo na zvlášť článok. Pravdou však je, že predchádzajúca vláda s tým nemala problém - nielen kvôli očakávaným príjmom z privatizácie, ale najmä kvôli zodpovednejšiemu rozpočtovému hospodáreniu. V budúcich rokoch napríklad rátala s financovaním deficitu Sociálnej poisťovne z verejných financií, pričom celý deficit SP bez problémov dokázala odfinancovať v rámci 3-percentného Maastrichtského limitu na celkový schodok. S týmto by nemala problém žiadna vláda, ak by sa teda nerozhodla prehajdákať rozpočtové zdroje na iné ciele, než dôchodky. Navyše, úspešnosť výberu poistného Sociálnou poisťovňou klesla k 92 percentám, čo je výrazne horší ukazovateľ ako napríklad v poistení zdravotnom, a zlepšením v tejto oblasti by vláda mohla ročne získať niekoľko ďalších miliárd korún.

ZÁVER 2: Aj bez zavedenia dôchodkovej reformy by hospodárenie Sociálnej poisťovne bolo neudržateľné.

ZÁVER 3: Pri zodpovednom rozpočtovom hospodárení a niekoľkých odborných riešeniach by nebol problém deficit, ktorý vznikol zavedením druhého piliera, odfinancovať.

 

Fact Check 2: 65 percent obyvateľov Petržalky žije v chudobe.

Hm, tak toto je trošku tvrdší oriešok. Priznám sa, takto narýchlo netuším, aké štatistiky by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť takéto tvrdenie.

Po prvé, nie je jasné, ako vôbec definovať chudobu. Porovnáme obyvateľov Petržalky s obyvateľmi Luxemburgska? Potom je nás chudobných 99 percent. Porovnáme ich s obyvateľmi Mozambiku? Potom sme všetci kráľmi.

Najbežnejšie používaný model merania chudoby v absolútnej podobe je príjem na hlavu a deň. Svetová banka túto hranicu dnes stavia na 2,55 dolára. Ak má mesiac 30 dní, znamenalo by to približne 2300 korún na osobu a mesiac. Aj bez štatistík si dovolím usúdiť, že viac ako 65 percent petržalčanov takýto príjem dosahuje.

Druhým najbežnejším spôsobom je relatívne meranie chudoby. Mnoho ekonómov ho odmieta - práve kvôli tomu, že výberom rôznych parametrov sa výsledky výrazne menia. Aj človek s priemerným príjmom na Slovensku, ktorý vlastní byt, auto, televízor, chladničku a mnoho iných vecí, o ktorých sa somálčanom ani nesníva, je v porovnaní s priemerným britom zrejme chudobný.

Každopádne, ako najčastejší ukazovateľ takéhoto merania chudoby sa používajú podiely domácností, v ktorých je príjem na jedného člena nižší ako 60 percent mediánovej mzdy (v SR zhruba pod 5630 Sk, ale tento údaj sa veľmi ťažko zháňa).

Podľa Svetovej banky žije u nás na tejto úrovni 13,3 percenta populácie. Toto číslo predstavuje zhruba 720 tisíc ľudí, žijúcich na Slovensku pod hranicou chudoby.

Petržalka má asi 120 000 obyvateľov. Ak by boli chudobní obyvatelia rovnomerne rozložení po celom Slovensku, znamenalo by to, že by ich v Petržalke malo žiť asi 16 tisíc. Podľa pani ministerky ich tu však žije až 78 tisíc.

ZÁVER 4: Nedokážem teda v tomto momente vyvrátiť tvrdenie, že 65 % petržalčanov žije v chudobe, tvrdými číslami. Ak však veríme štúdii Svetovej banky, že celkový podiel ľudí pod hranicou chudoby na Slovensku je 13,3 percenta, je nepravdepodobné, že by sa taká veľká časť z nich koncentrovala na jednom petržalskom sídlisku. Ak by to však bola pravda, potom by životná situácia v Petržalke bola zrejme najhoršou zo všetkých slovenských mikroregiónov, čo je, vzhľadom na celkovú životnú úroveň v Bratislave, málo pravdepodobné.

ZÁVER 5: Ozaj, ak je celslovenská miera chudoby 13,3 percenta a miera chudoby v Petržalke 65 %, potom v ostatných regiónoch Slovenska musí byť miera chudoby logicky nižšia než v Petržalke. Prinajmenšom tu je vo vyjadrení pani ministerky zjavný vnútorný rozpor.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nežná revolúcia

Monsterprocesy aj perzekúcie. Ako justícia slúžila komunistickej moci

Ako súdili pred Nežnou revolúciou.


Už ste čítali?