Ako je to s tým deficitom?

Autor: Martin Chren | 21.3.2005 o 11:02 | Karma článku: 11,13 | Prečítané:  3970x

Spolubloger Michal Lehuta sa včera zamyslel nad počítaním deficitu verejných financií na Slovensku. Nápad, aby sa deficit nevyjadroval v percentách HDP, ale v ukazovateli o koľko sú výdavky vlády vyššie ako jej príjmy, je podľa mňa celkom vtipný. Aj ľuďom určite viac povie informácia, že štát minul o štvrtinu viac ako zarobil, než informácia, že deficit verejných financií bol 3,3 % HDP. A keď už sme pritom, je to s tými troma percentami pravda? Nie je deficit omnoho vyšší, než nám vláda hovorí?

Hneď na začiatku musím šalamúnsky napísať, že deficit 3,3 % je aj nie je pravdivý. Je pravdivý podľa metodiky Európskej únie ESA, ktorá presne hovorí, ako ktorú účtovnú položku spočítavať. Nevykresľuje však skutočnú realitu, nad ktorou by sa mal správny ekonóm - alebo manažér verejných financií - zamýšľať.

O čo teda ide? O rozdiel medzi celkovou úrovňou verejných výdavkov a daňových príjmov. Poďme na to jednoducho.

Vláda na všetkých svojich úrovniach každý rok míňa veľkú (v skutočnosti obrovskú) kopu peňazí na financovanie najrozličnejších vecí - polície, súdov, kopy potrebných i zbytočných úradov, limuzín pre primátorov a predsedov VÚC, sociálnych dávok a ďalších sociálnych dávok, dôchodkov, nemocníc, školstva, životného prostredia, dotácií podnikateľom a farmárom, a podobne. Výška týchto výdavkov je dlhodobo relatívne nemenná. Štát si zvykol v priemere míňať zhruba 42 % hrubého domáceho produktu, a zníženie tejto úrovne je v nedohľadne. Rozhodne by vyžadovalo silné politické rozhodnutia, na ktoré dnes nie je vôľa (a teda, ako vieme, ani cesta).


POZNÁMKA: Aby som bol presný, vlani bol podľa mojich prepočtov podiel celkových konsolidovaných verejných výdavkov na HDP 41,7 %. OECD aj Ministerstvo financií zverejnili odhady viac-menej podobné; na definitívne čísla si ešte budeme musieť chvíľu počkať. A hrubým odhadom už vieme povedať, že v roku 2005 sa toto číslo zvýši opäť nad 42 % - čo príliš nenahráva reformnému imidžu našej vlády.


Verejné výdavky však vláda musí aj financovať. Financuje ich z rôznych zdrojov, ktoré môžeme rozdeliť na dve základné skupiny: daňové a nedaňové. S troškou prifarbenia by sme ich mohli nazvať aj pravidelné a nepravidelné.

A práve tu sa skrýva kameň úrazu.

Podiel celkových daňových a odvodových príjmov na HDP na Slovensku je najnižším v Európskej únii, a tento rok sa bude pohybovať zhruba na úrovni 31 percent. Však sa tým aj ministerstvo financií všade chváli.

Všimli ste si to? Niečo tu nesedí.

Podiel verejných výdavkov na HDP: 42 %
Podiel daňových príjmov na HDP: 31 %

Rozdiel medzi verejnými výdavkami a daňovými príjmami: zhruba 11 % hrubého domáceho produktu.

Kde sa však takýto deficit vzal?

Vláda má totiž okrem daňových príjmov aj príjmy nedaňové. Patria medzi ne napríklad dotácie z Bruselu, príjmy z privatizácie a predaja štátneho majetku, emisie dlhu, a podobne. Tieto príjmy na Slovensku dlhodobo vykrývajú rozdiel, o ktorom hovorím, a celkový vykazovaný deficit verejných financií je preto nižší ako spomínaných 11 % HDP.

Napriek tomu však treba na tento údaj upriamiť pozornosť. Jednorázové príjmy, ktoré pomáhajú zmenšiť rozdiel medzi DAŃOVÝMI PRÍJMAMI a CELKOVÝMI VÝDAVKAMI, sú totiž naozaj len jednorazové. Na rozdiel od daní, ktoré pre vládu predstavujú istotu pomerne stabilného príjmu, sa dotácie z Bruselu raz minú, rovnako ako majetok vhodný na privatizáciu. A vtedy, obrazne povedané, zostanú len nízke daňové príjmy a vysoké verejné výdavky.


Zhrnuté ešte raz: úroveň stabilných verejných výdavkov je na Slovensku už niekoľko rokov o viac ako desatinu hrubého domáceho produktu vyššia, než úroveň stabilných verejných príjmov. A tieto nožnice sa dokonca stále viac roztvárajú.


Čo to znamená?

Raz, keď sa minie všetok štátny majetok, a keď sa európski daňoví poplatníci rozhodnú, že už bolo dosť posielania peňazí ekonomickému tigrovi Európy (prípadne ich presunú do Rumuska, Bulharska, Ukrajiny a iným novým členom únie), zistíme, že si žijeme nad pomery. A čím vyššie nad pomery si budeme lietať, tým tvrdšie bude naše pristátie.

Vláda bude mať potom iba tri možnosti:
- radikálne znížiť verejné výdavky - čo sa vždy ľahšie povie ako politicky presadí
- radikálne zvýšiť dane
- nerobiť nič - podobne sa zachovala vláda jednej latinskoamerickej krajiny - Argentíny - pred pár rokmi.

Radšej hamovať, ako banovať. Nízke dane a odvody sú fajn, ako liberál by som si ich vedel predstaviť ešte omnoho nižšie, než sú dnes. Ale kde zostala visieť reforma verejných výdavkov?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Jakuba Fila

Najväčšie riziko dnešných dní - vystresovaný národ stratí dôveru v inštitúcie

Všetci rozumieme, že situácia je vážna.


Už ste čítali?