Ako informuje TASR, „..strhané kubánske ženy, ktoré robia väčšinu domácich prác v doslova bojových podmienkach, boli napriek tragikomickému nádychu celého vystúpenia nadšené, že ich domácnosť obohatia elektrické ryžové variče od čínskych priateľov.
Tento spotrebič je na komunistickej Kube priam pokladom, keďže hlavnú zložku stravy tu tvorí čierna fazuľa a ryža. Navyše málokto si ho mohol dovoliť, keďže cena päťnásobne prevyšovala výšku mesačného zárobku priemerného Kubánca.
Ryžové variče boli ešte pred 10 rokmi počas hospodárskej krízy zakázané s odôvodnením, že treba šetriť energiou. Teraz však Kuba z krízy úspešne vychádza a problém elektriny vyriešila, ohlásil Castro, takže variče sa môžu distribuovať.“
Bizarnosti totalitného sveta vyvolávajú smiech cez slzy. Keď bol môj kolega pre pár mesiacmi v Pchongjangu v Severnej Kórei, niekoľko týždňov sa zo svojich zážitkov musel doslova dávať dohromady. Čo mu utkvelo v pamäti boli detaily, ako napríklad širokánske cesty bez automobilov, budovateľské pesničky púšťané v pouličných rozhlasoch od piatej hodiny ráno, biele ponožky pre mužov a cigareta v ruke ako prejav najnovšej módy, zákaz vstupu tehotných žien a starých ľudí do hlavného mesta, ktoré je len pre výkvet obyvateľstva, či zákaz bicyklovania pre ženy, pretože sa zistilo, že spôsobujú viac dopravných nehôd ako muži (ženy tak do rovnakej práce musia vstávať skôr ako muži, pretože im nezostáva nič iné, ako ísť pešo).
Na jednej strane takéto a podobné správy pomáhajú nezabudnúť na to, v akom svete sme ešte nedávno žili aj my všetci, a že keby ešte pred 17 rokmi predseda ÚV KSS vyhlásil, že každá domácnosť dostane dve kilá mandaríniek a ananás, boli by sme asi rovnako nadšení, ako dnes kubánske ženy.
Na druhej strane sa však za každou takouto správou skrývajú tisíce, milióny ľudských osudov, zničených totalitou castrovského či kim-ir-sengovského režimu. Nepredpokladám, že by jeden tlakový hrniec do každej domácnosti presvedčil kubáncov, aby denno-denne v desiatkach prestali riskovať svoje životy, a na najrôznejších kusoch „plavidiel“ sa nesnažili preplávať do „vydridušského kapitalistického pekla“, ktoré je pre nich tak blízko a zároveň ďaleko, ako bola pre nás kedysi Viedeň. A neverím ani, že by sa po tejto správe húfy američanov rozhodli plávať opačným smerom a emigrovať na Kubu.
Pravdepodobné sa mi zdá, že Castro svojim prejavom skryto reagoval na americkú politiku „tlakového hrnca“, ktorou sa Bushova administratíva snaží uvariť Fidelov režim v jeho vlastných problémoch.
Alebo, podobne ako v Orwellovej knihe 1984, Fidel rozdaním hrncov a varičov len kryje fakt, že sa prídely ryže a fazule znižujú na polovicu...
