Zelenému otroctvu odzváňa

Autor: Martin Chren | 9.3.2005 o 8:49 | Karma článku: 8,19 | Prečítané:  3084x

V dnešných Hospodárskych novinách vyšla informácia, ktorú som zatiaľ nezachytil v žiadnom inom médiu. Podľa návrhu branného zákona, ktorý predložilo Ministerstvo obrany, by malo povolávanie brancov na výkon základnej vojenskej služby skončiť v januári budúceho roka. Zdroje z ministerstva síce akýkoľvek presný termín spochybňujú, je však pravdepodobné, že k úplnej profesionalizácii našej armády skutočne dôjde skôr, než 1. 1. 2007, čo bol termín, vychádzajúci z koncepcie reformy ozbrojených síl. (Zahmlievanie presného dátumu skončenia povinnej vojenčiny je zo strany úradníkov sčasti i taktikou. Obávajú sa totiž - celkom oprávnene - že ak by zverejnili presný dátum, všetci mladí ľudia by sa snažili nástupu na vojenskú službu vyhnúť a hľadali rôzne spôsoby, ako získať do uvedeného času odklad, napríklad prihlásením sa na technické vysoké školy, kam berú študentov bez prijímacích pohovorov).

Fakt, že zelenému otroctvu na Slovensku konečne začína odzváňať, je pre mňa jednou z mála dobrých správ v záplave hlúpostí, ktorými nás naši politici denne zavaľujú. Pravdu povediac, neviem si predstaviť ani jeden – jediný rozumný a logický argument, ktorý by existenciu povinnej základnej vojenskej služby dokázal ospravedlniť (ak teda medzi logické a rozumné argumenty nerátame výrok nemenovaného politika, že kto nebol na vojne, nie je chlap). Nezmyselnosť „vojny“ priznávajú už aj samotní vojaci. „Človek, ktorý dnes príde na základnú službu, už nič múdre nevytvorí. V podstate to tam prefláka a de facto ho armáda demoralizuje, pretože nemá z toho žiadny úžitok. Tým ľuďom takto vlastne škodíme,“ povedal pre HN bývalý člen armádneho reformného tímu Peter Švec. S jeho názorom sa dá súhlasiť. Azda by som len dodal, že na základnej vojenskej službe sa nič múdre nevytvorí a ľuďom škodí nielen dnes, ale počas celej doby jej existencie. A že si to politici mali uvedomiť už dávno.

*     *     *     *     *

Povinná vojenská služba nie je ničím iným, ako už zo svojej definície niekoľkomesačným otroctvom. Spoločnosť, či skôr štát, určí jednu skupinu občanov, v tomto prípade zdravých mladých mužov, aby ju na jeden rok zbavila väčšiny základných slobôd a práv. Počas tejto doby im uniká príjem a strácajú kontakt so svojou civilnou kvalifikáciou. Naviac v armáde každoročne príde o život niekoľko desiatok ľudí, nehovoriac o stovkách ďalších, pre ktorých je armáda miestom prvého kontaktu s drogami a fetovaním. Pobyt na vojne sa tak stáva jedným z najnebezpečnejších období života človeka. Štát vlastne prikladá mladému mužovi k hlave pištoľ a hrá s ním akúsi zvrátenú ruskú ruletu.

Povinná vojenská služba nie je jednoducho ničím iným, než prejavom totality. Ešte pred rokom 1989 bol problém odmietania povinnej vojenskej služby socialistickým režimom tabuizovaný a zároveň kriminalizovaný snáď ešte viac, než väčšina ostatných prejavov vzdoru. Naši vtedajší vodcovia mali o svojom národe určitú ucelenú predstavu a toho, kto do nej nezapadal - či už preto, že sa odmietal učiť zabíjať imperialistov alebo napríklad homosexuál alebo feťák - čakalo pomerne dlhé väzenie. Štátna televízia vo svojom programe vždy ukazovala nadšených chlapcov, z ktorých sa údajne stávali muži tým, že zvládli obsluhu dela a prazvláštny rituál zdravenia dôstojníkov. S koncom socializmu mnoho ľudí očakávalo, že skončí i perzekuovanie a škatuľkovanie ľudí pre nič za nič. Tento proces sa však zastavil niekde v polovici svojej cesty.
 
Povinná vojenská služba z chlapcov mužov nerobí, napriek tomu, čo si myslí náš pán prezident. A ak áno, tak maximálne mužov socialistických, schopných zatvárať oči pred šikanom a utrpením druhých, zbabelo ustupovať nezmyselnému fyzickému násiliu a zvyknutých počúvať rozkazy svojich vodcov, bez ohľadu na ich hlúposť a ohavnosť. Vlastnosti, ktoré však mužov (a aj ženy) zdobia skutočne, sú iné – najmä ochota pomôcť blížnemu v núdzi, osobná i občianska statočnosť a v neposlednom rade schopnosť vlastného zodpovedného úsudku. Nie všetci, ktorí sa chcú povinnej vojenskej službe vyhnúť, tieto vlastnosti majú. Bezpečne však viem, že na vojne ich získať nikdy nemôžu.

Odmietanie povinnej vojenskej službe rozhodne neznamená ani neochotu brániť svoju vlasť proti nepriateľovi. Znamená iba neochotu zúčastniť sa boja a jeho nácviku vtedy, keď o tom rozhodnú politici, ktorí - ako vieme - sledujú len svoje vlastné príjmy a záujmy. V prípade skutočného ohrozenia krajiny záleží iba na osobnej statočnosti jednotlivca brániť svojich blízkych a svojich priateľov. Táto statočnosť sa však neodvíja od schopnosti pochodovať s baretom na hlave, či od schopnosti leštiť topánky alebo zarovnávať oblečenie do komínkov.

Všetci tušíme, že naozajstná statočnosť je v ľuďoch skrytá a prejavuje sa až vtedy, keď je ju treba. Naviac naša armáda vo svojej nedávnej histórií ani v jednom z dvoch zásadných ohrození krajiny nedostala rozkaz brániť sa. Nenašiel sa totiž nikto, kto by ho vydal ani počas druhej svetovej vojny keď Slovensko ovládla nacistická nomenklatúra, ani v roku 1968, keď nás napadli vlastní "spojenci". A nenašiel by sa ani dnes. Otvorený stret s mnohonásobne silnejším nepriateľom, lepšie technicky vybaveným, je predsa logicky holým nezmyslom. Skutočná porážka nenastáva zložením zbraní, ale inokedy. Malý štát prehráva vojnu s veľkým vtedy, keď jeho politická reprezentácia a obyvatelia prijmú pravidlá hry protivníka a začnú s ním spolupracovať.

Pozrime sa do našej nedávnej minulosti. Čo by asi robili sovietski vodcovia, keby sa týždeň statočného, ale pasívneho odporu obyvateľov Československa pretiahol na mesiace alebo roky? Asi by potom iba ťažko vnútili Čechom a Slovákom politiku normalizácie. Je teda oprávnené domnievať sa, že na efektívny odpor obyvateľov je treba skutočné odhodlanie a predovšetkým presvedčenie, že stojí za to riskovať. To sú však vlastnosti, ktoré nielenže nie je možné odhaliť v prihlúplom braneckom dotazníku, ale ich ani nie je možné vnútiť násilím a revom, čo sú štandardné metódy, na ktorých je armáda založená.

Povinná vojenská služba nedokáže zabezpečiť obranyschopnosť našej krajiny. Rozhodne nie s brancami, z ktorých sa počas výcviku väčšina nedostane ani k ostrým streľbám. Navyše, dnešné vojny sa predsa vedú modernými zbraňami, a nie pechotou. Proti napadnutiu veľkou armádou sme aj tak bezmocní, a v takom prípade záleží predovšetkým na statočnosti obyvateľov, a nie na aktuálnom počte mužov v zbrani. Naviac sú zbraňové systémy stále zložitejšie a profesionáli musia v ich ovládaní dosahovať rádovo lepšie výsledky. Potrebujeme armádu nie na boj napríklad s Maďarskom (či nejakou armádnou mocnosťou), ale na potieranie terorizmu, a ak to chcú naši politici, aj na účasť v medzinárodných misiách. Na to všetko nám profesionálna armáda viac než postačuje. Predstava celoeurópskeho konfliktu, akejsi obdoby svetových vojen, je v dnešnej dobe absurdná. A aj keby, takáto zmena v európskej integračnej atmosfére by predsa nemohla nastať cez noc a mali by sme čas sa na ňu pripraviť.

Dobrou analógiou s armádou je polícia, ktorá chráni občanov vo vnútri štátu. Táto ozbrojená sila je dnes predsa tiež plne profesionálna a každému by sa zdalo smiešne, keby mal jeden rok, alebo napríklad jeden deň v týždni, pracovať ako policajt. Rovnako tak je byť vojakom povolanie ako každé iné.

Povinná vojenská služba má navyše ekonomické dôsledky, ktoré sú voľným okom neviditeľné, ale v skutočnosti obrovské. Na prvý pohľad by sa zdalo, že stačí porovnať priame rozpočtové náklady na profesionálnu a neprofesionálnu armádu a dozvieme sa, čo je výhodnejšie. Nie je to však úplná pravda. Je nutné si uvedomiť, že branci vykonávajú nejaké civilné povolanie, ktorého výsledkom je tvorba určitých hodnôt, ktorá počas ich vojenskej služby zostanú nevytvorené. Naviac sa veľké množstvo najkvalifikovanejších ľudí, teda vysokoškolákov, skrýva pred vojnou predlžovaním svojho štúdia a odďaľuje tak dobu, než začne pracovať. Nezriedka dokonca odchádzajú títo ľudia kvôli vojne do zahraničia. Z týchto a množstva ďalších dôvodov je existencia povinnej vojenskej služby jedným z parametrov pri konštrukcii takzvaného Indexu ekonomickej slobody (IES). Tento index, ktorý je pre rôzne krajiny sveta zostavovaný už niekoľko desaťročí, je uznávaným kritériom pre odhad budúceho dlhodobého ekonomického rastu krajiny. Existuje zjavná korelácia medzi zmenou indexu ekonomickej slobody a veľkosťou rastu HDP. Z dát, ktoré ekonómovia používajú pri zostavovaní a práci s Indexom ekonomickej slobody, sa dá spočítať, že zrušenie povinnej vojenskej služby by prinieslo našej ekonomike zvýšenie tempa dlhodobého rastu HDP až o niekoľko desatín percentuálneho bodu.

Predstaviteľ ekonómie hlavného prúdu, profesor Samuelson, ktorý je považovaný vo svojich výrokoch za veľmi umierneného, ukazuje vo svojej známej učebnici Economics, ako odvody privádzajú ekonomiku ešte hlbšie pod krivku produkčných možností. To všetko sú argumenty, ktoré sú ekonómom dobre známe bez ohľadu na ich ideové zaradenie z hľadiska ekonomických škôl. Napriek tomu musí prejsť viac ako 15 rokov od pádu totality, aby ich pochopili aj politici (nie všetci).

Civilná vojenská služba, využívaná ako náhrada za povinnú vojenskú službu, tiež nie je riešením. Z hľadiska zbavenia slobody je principiálne rovnako amorálna ako vojna. Naviac je zvláštne, že sa civilnej služby nemusia zúčastňovať aj niektorí chorí a ženy, pretože i tieto skupiny obyvateľov by podľa kolektivistickej terminológie mohli venovať niekoľko mesiacov "spoločensky prospešnej práci". Človek na civilnej službe je vykoľajený zo svojho života úplne rovnako ako na vojne, pretože sa musí vzdať množstva činností, ktoré si slobodne zvolil. Popri tom sa pravidelne vyskytujú hlasy, ktoré odsudzujú civilnú službu ako zbabelosť a navrhujú jej neustále znepríjemňovanie a predlžovanie.

Civilná služba neprebieha u všetkých rovnako. Zatiaľ čo ju niektorí vykonávajú po známosti v Akadémií vied prácou na svojej doktorandskej práci, iní ľudia musia pracovať úplne mimo svoju kvalifikáciu.

Rovnako tak niekto má prostriedky na podplatenie lekára a zakúpenie modrej knižky, a iný je chudobný a tak ho štát pripraví ešte i o rok príjmu. Platí tu opäť ono slávne: "Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie…".

Hovoriť, že muži na civilnej službe aspoň niečo vykonajú pre spoločnosť, je ohavnosť. Ak to tak skutočne je, prečo neodviesť všetkých rovno na päť rokov a neznárodniť im majetok. Veď na niečom takom by spoločnosť tiež "zarobila". Je veľmi smutné, že sa ľudia obdobím päťdesiatych rokov, kedy boli individuálne záujmy úplne podriadené záujmom kolektívu, ani trochu nepoučili.

Za väčšinu pekných myšlienok a formulácií v druhej časti tohto článku je treba poďakovať Jánovi Pavlíkovi a Michaelovi Volnému z pražského Liberálního institutu, ktorých text som iba skrátil, upravil a prispôsobil...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto v skutočnosti volí populistov a extrémistov, prečo to tak je a čo sa s tým dá robiť

Príklady z regiónov ukazujú, ako sa dá riešiť problém vylúčení.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Vieme, čo nechceme. To je dobrý začiatok

Urobme rozhodnutie, za ktoré sa nám poďakujú generácie.

Parlamentné voľby 2020

Ako voliť vo voľbách a čo pripravujeme na SME.sk? (otázky a odpovede)

Volebné spravodajstvo s výsledkami.


Už ste čítali?