Daňové zúfalstvo

Autor: Martin Chren | 10.6.2005 o 15:22 | Karma článku: 11,19 | Prečítané:  5872x

Nič nie je isté, len smrť a dane - túto vetu už iste niekedy počul každý z nás. Na jednej strane sú dane akýmsi nevyhnutným zlom, ktoré musíme znášať za to, aby sme si mohli užívať niektoré výdobytky civilizovanej spoločnosti, ako napríklad súdy, políciu či armádu (a k tomu samozrejme politikov, parlament, úrady a všetky tie nablýskané vládne bavoráky).

Na strane druhej každá koruna, ktorú na daniach vyberie štát, pochádza z vrecák jeho občanov, čo znamená, že si ľudia ako ja a vy - ktorí dane poctivo platíme - môžeme dovoliť menej vecí, ktoré by sme chceli mať a robiť podľa našich vlastných, osobných želaní a preferencií.

Príliš vysoké dane a daňové zaťaženie sú nielen nepríjemnou súčasťou života ľudí. Priamo totiž ovplyvňujú naše správanie a konanie, stávajú sa prekážkou pri ceste každého z nás za svojim vlastným šťastím.

Rovnica úspechu krajiny či jednotlivca sa dá vyjadriť veľmi jednoducho prostredníctvom troch premenných:

ÚSPECH = MOŽNOSTI + SCHOPNOSTI - PREKÁŽKY

Dane tvoria pre jednotlivca prekážku v každom prípade. Ak sa z nich však stane prekážka taká vysoká, že ju už viac nedokážeme preliezť (alebo nám veľa času a námahy zaberie snaha o jej podlezenie), miera úspechu nás i spoločnosti radikálne klesá. Príliš vysoké dane totiž nielen výrazne okliešťujú naše možnosti, ale znižujú aj naše schopnosti kráčať za úspechom. Pre naše správanie je demotivujúce, ak štát z každého nášho úspechu vezme na daniach príliš veľkú časť (našťastie, láska, zdravie a rodina sa zatiaľ príliš dobre zdaniť nedajú).

Nie nadarmo sa hovorí, že ak je daň z tabaku trestom za to, že fajčíme, a daň z alkoholu trestom za to, že pijeme, tak daň z príjmu je trestom za to, že pracujeme (a štát z nás chce mať zdravých, triezvych, a lenivých občanov).

Na výšku prekážky, ktorú nám štát kladie pod nohy v podobe daní a odvodov, sa je možné pozerať viacerými spôsobmi. Sú napríklad dane na Slovensku príliš vysoké, alebo sme naozaj daňovým predátorom? Akým spôsobom to odmerať? A s kým sa chceme porovnávať?

Celkové daňové a odvodové zaťaženie sa zväčša vyjadruje ako podiel daní, odvodov, a im podobných povinných platieb, na hrubom domácom produkte. V preklade do slovenčiny to znamená, že spočítame všetky bubáky, ktoré nám štát za rok vezme, a porovnáme ich so všetkým tým, čo sme vo svojej krajine za rok stihli vytvoriť a zarobiť. Odborne sa takýto prístup nazýva "výpočet zloženej daňovej kvóty". Slovensko v takomto porovnaní obstojí pomerne dobre, daňová kvóta je u nás približne tretia najnižšia v Európskej únii, po Litve a Lotyšsku.

Takýto pohľad na daňové zaťaženie je najbežnejší. Poskytuje nám však dostatočne dobrý obraz o tom, ako štát pristupuje ku zdaňovaniu (zdieraniu) občanov?

Jedným nedostatkom takéhoto porovnávania je napríklad to, že takýto výpočet je skreslený, ak vláda využíva deficitné financovanie. Jednoducho, ak štát minie za rok viac, než vyberie na daniach a odvodoch, nachádza sa jeho rozpočet v deficite, a musí si požičiavať. Takto vzniká štátny dlh. Bremeno zdaňovania sa prostredníctvom dlhu presúva na budúce generácie. Dnešní politici rozhadzujú na úkor budúcich politikov, pretože to, čo bude v budúcnosti, ich vlastne nezaujíma (zato to, ako dopadnú najbližšie voľby, áno).

Aj podľa oficiálnych čísiel má Slovensko - hoci sa táto situácia zlepšuje rok od roka - stále jeden z najvyšších deficitov spomedzi desiatich krajín, ktoré spolu s nami vlani vstúpili do Európskej únie. Z tohto pohľadu teda nie sme žiadnymi hviezdami, naši dnešní financmajstri sú síce lepší ako tí minulí, ale zasa nie najlepší.

Druhým nedostatkom daňovej kvóty je, že vyjadruje iba makroekonomický prístup. Inými slovami, na celú krajinu sa pozerá akoby na jeden les. V skutočnosti je však každý človek daňami a odvodmi postihnutý inak. Dôchodcovia a študenti všeobecne neplatia daň z príjmu ani odvody, a preto je ich odvodové zaťaženie omnoho nižšie, než zaťaženie pracujúcich. No a aj každý pracujúci platí iné dane podľa svojho príjmu, a aj každý dvaja pracujúci s rovnakými príjmami platia iné dane podľa toho, koľko majú deti, či fajčia, pijú, a tankujú benzín. Jednoducho, aj v lese je každý strom iný, a vyžaduje si osobitný, mikroekonomický, prístup.

Tretím nedostatkom daňovej kvóty je to, že suma skutočne vybratých daní a odvodov nemusí skutočne vyjadrovať prístup vlády k zdaňovaniu svojich firiem a občanov. Zjednodušene povedané, ak je vláda na svojich občanov príliš tvrdá a chce im vziať príliš mnoho, môže nakoniec skončiť s veľmi málom.

Dobrým príkladom môže byť Rusko: nedostatok vymáhateľnosti práva spôsobil, že pri vysokých daňových sadzbách vláda vyberala relatívne málo peňazí. Keď však prezident Putin zaviedol rovnú daň z príjmu so sadzbou 13 %, daňové príjmy ruskej vlády vzrástli v prvom roku o takmer polovicu. Jednoducho, obchádzať zákony a riskovať sa už tak neoplatilo - a to dokonca ani ruským podnikateľom.

Podobná situácia je na Slovensku s odvodmi. Vysoké odvodové sadzby (spolu 48,6 percenta z hrubej mzdy) demotivujú zamestnancov pracovať, znemožňujú podnikateľom zamestnávať viac pracovníkov, podporujú čiernu prácu, a najviac postihujú chudobných a nekvalifikovaných pracovníkov, pretože aj lacnú prácu príliš predražujú. Napriek tomu je podiel vybratých odvodov na HDP na Slovensku relatívne nízky, a tým znižuje i daňovú kvótu - čiastočne aj preto, že kvôli odvodom samotným máme na Slovensku príliš veľa nezamestnaných a príliš veľa ľudí pracujúcich načierno.

Takáto situácia zároveň spôsobuje i to, že veľkú časť daní a odvodov znáša relatívne malá skupina obyvateľstva (ako som povedal - taký ako ty a ja, ktorí poctivo pracujú a platia dane, alebo toho aspoň veľa vypijú a platia dane z vína, piva a alkoholu).

Pohľad na to, ako jednotlivé krajiny sveta pristupujú k zdaňovaniu svojich občanov, ponúka napríklad Index daňového zúfalstva (Tax Misery Index), ktorý každoročne zverejňuje renomovaný americký biznis časopis Forbes Magazine. Ten zostavuje rebríček krajín podľa jednoduchého súčtu marginálnych - čiže najvyšších - daňových sadzieb (daň z príjmu fyzických a právnických osôb, odvody platené zamestnancom a zamestnávateľom, majetková daň a daň z pridanej hodnoty). Nejde teda o porovnanie celkového daňového a odvodového zaťaženia (čiže toho, koľko štát naozaj vezme svojim občanom), ale toho, ako sa štát ku svojim občanom a firmám správa (čiže koľko sa im snaží vziať).

No a či tento rebríček prináša nejaké zaujímavé informácie, to už posúďte sami. Mňa prinajmenšom prinútil zaujímať sa o to, kde že sa nachádzajú tie Spojené arabské emiráty.

Index daňového zúfalstva 2005 - rebríček podľa Forbes Magazine


P.S.: Ani neviem, prečo som sa dnes tak rozpísal - pôvodne som sem chcel umiestniť iba samotný rebríček daňového zúfalstva. Nechal som sa trochu uniesť asi tým, aké je dnes vonku počasie (do ktorého sa mi teda vôbec nechce vyjsť), a že mám v pamäti ešte stále čerstvé dozvuky z utorkovej oslavy dňa daňovej slobody.

P.P.S.: Poznámky písané (kurzívou v zátvorke) majú byť vtipné :o)))

P.P.P.S.: Svoj názor na daňové a odvodové zaťaženie na Slovensku môžete vyjadriť aj v tejto ankete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Z Kočnerovej knižnice vyplávali ďalšie podozrivé obchody s Bašternákom

Našli sme podivné faktúry a dokumenty, ktoré si posielali.


Už ste čítali?