Dôchodkové lži a polopravdy

Autor: Martin Chren | 8.8.2007 o 8:00 | Karma článku: 14,34 | Prečítané:  8590x

Už druhý rok po sebe na Slovensku nemáme uhorkovú sezónu. Zatiaľ čo vlani sa o rozruch počas normálne teplých, lenivých a dovolenkových mesiacov postaralo zloženie novej povolebnej koalície a následná príprava jej programového vyhlásenia, témou číslo jeden dnes je útok premiéra na systém dôchodkového sporenia a špeciálne jeho ostré vystúpenie voči dôchodkovým správcovským spoločnostiam (DSS).  Na svojej včerajšej tlačovej konferencii uviedol predseda vlády niekoľko, prinajmenšom sporných, výrokov. Bohužiaľ, stáva sa už takmer údelom tohto blogu overiť a zhodnotiť ich pravdivosť a samotný zmysel.

 Zdroj: www.sme.sk

1. DSS hrozí údel nebankových subjektov, pretože sú v takmer dvojmiliardovej strate 

Hodnotenie: nepravda 

Asi najvýznamnejší a najsilnejší z výrokov, ktoré odzneli na včerajšej tlačovej konferencii, je buď bohapustou lžou, alebo dôkazom o absolútnom nepochopení systému starobného dôchodkového sporenia. Azda okrem premiéra, ministerky práce, niekoľkých demagógov v časopise Nové Slovo a časti širokého okruhu oddaného fanklubu najsilnejšej vládnej strany tomu rozumie každý súdny človek. 

Len pre poriadok: DSS údel nebankových subjektov skutočne nehrozí, a už vôbec nie z dôvodu ich finančnej straty, ktorá za posledné dva roky dosiahla viac ako 3,1 miliardy korún. Základným znakom podnikania v druhom pilieri totiž je, že majetok dôchodkových správcovských spoločností je úplne oddelený od majetku klientov v jej dôchodkových fondoch.  

DSS v skutočnosti nemôže na peniaze klientov nijakým spôsobom siahnuť. Peniaze klientov – občanov – sú totiž uložené v silnej banke, ktorá sa nazýva depozitár. DSS ich nikdy neuvidí, len dáva tejto banke príkazy, ako peniaze klientov investovať – aké cenné papiere nakúpiť a predať. Musí pritom rešpektovať veľmi prísne investičné obmedzenia, ktorých súpis je na dobrých osem wordovských strán, a ktoré by mali zabrániť akýmkoľvek prechmatom a účelovému tunelovaniu prostredníctvom zlých investícií. 

Majetok DSS pochádza výlučne z vkladov jej majiteľov a z príjmov z poplatkov za vedenie účtu a za správu dôchodkových úspor. V praxi to vlastne znamená, že hospodárenie DSS vôbec nesúvisí s jej fondami. DSS môže byť vo vysokej strate, avšak túto stratu znášajú len majitelia DSS, vôbec sa nedotkne jej klientov. Najhoršie, čo sa môže pri zlom hospodárení DSS klientom stať, je, že ich kompletné a nedotknuté peniaze prejdú do správy inej DSS-ky, ak by tá ich konkrétna skrachovala. 

Inými slovami, manažment DSS si môže kúpiť aj vlastné lietadlo a celý rok ním lietať na dovolenky po svete, musí to ale robiť za svoje vlastné peniaze, pretože peňazí klientov sa nemôže – a ani nedokáže – nijak zmocniť. 

Inak to bolo napríklad v prípade bývalých DDP (doplnkových dôchodkových poisťovní), ktoré oddelenie majetku klientov a spoločnosti nepoznali. V ich prípade si (vo veľmi prenesenom zmysle slova) mohol manažment kúpiť lietadlo za peniaze klientov a celé ich prehajdákať. Aj preto boli DDP-čky transformované, a v prípade DSS je to absolútne nemožné. 

Samotná strata DSS je problémom akurát tak pre jej akcionárov, ktorí ju musia hradiť z vlastných peňazí. Treba však dodať, že ide o stratu vopred očakávanú. Keďže na začiatku je suma aktív (dôchodkových úspor) v druhom pilieri veľmi nízka a rastie až rokmi, DSS vopred vedeli, že aj ich príjmy (za správu aktív, určené ako percento z peňazí v správe) budú na začiatku veľmi nízke. Naopak, náklady na úvodnú reklamnú kampaň, na informačné systémy, na dílerov, či na švajčiara lámanou slovenčinou sľubujúceho zahraničné dôchodky, boli na začiatku veľmi vysoké.  

Podľa mojich vlastných prepočtov môžu v zásade DSS-ky dosiahnuť break-even point (čiže nulu, okamih, keď suma ich príjmov vyrovná sumu všetkých vynaložených nákladov) tak asi o desať až pätnásť rokov. Aj to za predpokladu konštantného podielu na trhu a vyberania maximálnej výšky poplatkov (čo mnohé nerobia ani dnes). K veľmi podobnému záveru dospel v minulosti aj Úrad pre finančný trh. DSS-ky o tom samozrejme vedeli, a keď vstupovali do biznisu, boli pripravené znášať na počiatku vysoké straty. Dôchodková reforma je dlhodobým biznisom, dlhodobým sporením, dlhodobým riešením. 

Veľkou neznámou teda je len to, ako mohol podľa denníka Pravda povedať premiér tieto slová: 

"Vláda nemôže vylúčiť, že v priebehu rokov môže vývoj v DSS a v ich schopnosti vyplácať dôchodky nabrať rozmery a črty podobné vývoju v nebankových subjektoch, preto považujeme za korektné varovať ľudí a ešte raz zvážiť  či podstúpia riziko zapojenia sa do druhého kapitalizačného piliera," dodal Fico.  

"Ak by som to mal zhrnúť  do jednoduchej vety, ak by mali dnes vyplatiť tieto dôchodkové správcovské spoločnosti ľuďom peniaze, ktoré tam ľudia vložili, jednoducho na to nemajú. Tak sa momentálne hospodári v súkromných dôchodkových správcovských spoločnostiach," uviedol premiér. 

Veď je to jedna veľká lož. Nie som právnik, ale ak takéto výroky premiéra nenapĺňajú skutkovú podstatu trestného činu šírenia poplašnej správy, tak už potom asi nič.

Každá jedna koruna, ktorú pracujúci odviedli do druhého piliera, stále spokojne pracuje v dôchodkových fondoch, na ich osobných účtoch. Svoje straty DSS-ky neplatili z peňazí klientov, ale len zo svojich vlastných peňazí. Keby teda DSS-ky mali dnes všetky odvedené peniaze vrátiť, dokážu to urobiť bez mihnutia oka. Žiaden run na DSS-ky nehrozí, žiadne peniaze ich klientov nemajú podobu harleyov, chorvátskych víl, ani Fruniho fajok.

 Vysvetlenie je však naporúdzi - totálna ignorancia faktov a rozumu: 

Na otázky novinárov, či si uvedomuje, že vklady občanov sú oddelené od peňazí a hospodárenia samotných DSS ako firiem, [premiér] odpovedal, že strata je dve miliardy a "ja som sa vôbec nezaoberal tým, čo je oddelené alebo neoddelené, my konštatujeme, že DSS mali také straty, o akých hovoríme".


 2. Účasť v druhom pilieri je pre občanom rizikom a žiadne dôchodky nie sú garantované 

Hodnotenie: Polopravda 

Ako každé investovanie, aj investovanie dôchodkových fondov podlieha niekoľkým rizikám. V zásade ide o tieto tri: 1) riziko, že dôchodkové úspory niekto vytuneluje, 2) investičné riziko, že peniaze budú investované do aktív, ktorých hodnota klesne, a 3) vládne riziko, že niektorá populistická vláda dôchodkové úspory znárodní alebo systém sporenia inak zruší. 

V dnešných dňoch sa reálne treba asi najviac obávať rizika tretieho. Nevraživosť vlády voči starobnému dôchodkovému sporeniu je dlhodobá. Jej hladina prvýkrát kulminovala na jeseň minulého roka, kedy serióznym námetom na zníženie odvodu do druhého piliera zabránila (aj) naša petícia Zachráňme dôchodky.  

Vláda sa však k dôchodkovej reforme správa macošsky i naďalej, pričom najviac poukazuje na pomerne bezproblémový druhý pilier, no riešenie skutočných problémov v prvom pilieri diletantsky zamlčiava, alebo sa mu ani nevenuje. 

Odpor sociálno-demokratickej vlády voči druhému pilieru je pritom pomerne nezvyčajný. Veď napríklad v susednom Maďarsku druhý pilier zaviedla práve ľavicová vláda (a pravicová ju neskôr atakovala). Veľký podiel na dôchodkovej reforme v Čile mali odbory, ktoré dnes na Slovensku surfujú na rovnakej vlnovej dĺžke ako najsilnejšia vládna strana. Druhý pilier umožňuje každému robotníkovi stať sa účastníkom kapitálového trhu, investorom, kapitalistom. 

Prvé riziko, vytunelovania, sa nám na Slovensku snáď podarilo eliminovať prísnymi pravidlami v systéme starobného dôchodkového sporenia – či už ide o vyššie spomínané oddelenie majetku DSS od majetku klientov, zavedenie funkcie depozitára, investičných obmedzení len do obchodovateľných a ratingovaných cenných papierov.  

Najsilnejším argumentom za bezpečnosť dôchodkových úspor v druhom pilieri však pre mňa osobne je, že dôchodkové fondy majú v rukách výlučne renomované nadnárodné finančné inštitúcie, ktoré si nikde na svete nedovolia škandál rozsahu vykradnutia peňazí zverených do správy. Odolať tlakom najrôznejších finančných skupín, ktoré si chceli vytvoriť monopol na svoju vlastnú pochybnú správu dôchodkových úspor bolo vôbec tou najťažšou výzvou, ktorej sme pri tvorbe druhého piliera čelili. 

Reálnym však zostáva druhé riziko. Áno, ak investujete, vždy čelíte investičnému riziku – že niektoré vaše rozhodnutia sa ukážu ako nesprávne či stratové. Riešením je najmä diverzifikácia investičného portfólia, výber výlučne kvalitných cenných papierov, a dlhodobosť investovania. Ľudovo povedané, nevkladáme všetky vajíčka do jedného košíka, ktorý môže padnúť a rozbiť sa, ale vyberáme len veľa vajíčok výlučne s tou najpevnejšou škrupinou, a každé položíme do jeho vlastného koša – ak sa nám aj jedno rozbije, ďalších 99 nám prinesie úžitok a výnos. 

Navyše, ak chceme hodnotiť dôchodkové riziká, nesmieme opomínať riziká prvého piliera – kolabujúceho štátneho priebežného dôchodkového systému. Nikto nemôže dnes úprimne sľúbiť, že o dve – tri desiatky rokov dokáže prvý pilier splniť svoje sľuby za tých podmienok, aké dnes stanovuje (výška dôchodkov, dôchodkový vek, valorizácia a podobne).

Naopak, všetky prepočty aj samotného Ministerstva práce jasne dokazujú, že je prvý pilier neudržateľný, jeho deficity stále rastúce, a už po roku 2020 presiahnu deficit vzniknutý z dôvodu zavedenia druhého piliera. Ak teda chceme občanov varovať pred rizikom, poraďme im, aby neverili štátu, ktorý svoje sľuby rozhodne splniť nedokáže, a aby rozložili svoje dôchodkové zabezpečenie aj na druhý pilier, ktorý síce nie je úplne bez rizika, ale šance na zabezpečenie dôstojného dôchodku sú v ňom určite vyššie.


3. Peniaze v druhom pilieri nie sú dedičné 

Hodnotenie: Polopravda 

Peniaze v druhom pilieri sú dedičné do momentu, kým sú majetkom občana. Akonáhle si za ne občan niečo kúpi (dôchodok), prechádza ich vlastníctvo na poskytovateľa dôchodku (poisťovňu).  

Presne tak, ako všetky ostatné vaše peniaze. Kým máte svoje bežné úspory na bankovom účte, sú vaše, a sú dedičné. Akonáhle si za ne kúpite a) auto b) dom c) dovolenku d) hocičo iné, strácate vlastníctvo svojich peňazí, a získavate vlastníctvo toho, čo ste si za ne kúpili. 

Otázkou zostáva, prečo na Slovensku nútime ľudí kupovať si za svoje dôchodkové úspory výlučne dôchodok v podobe doživotnej anuity. Na jednej strane je to logické (dôchodkové úspory sú účelovo viazané na zabezpečenie doživotného príjmu), na druhej strane existujú aj alternatívne riešenia. 

Tou najlepšou alternatívou by aj na Slovensku bolo zavedenie takzvaného programového výberu. Zjednodušene povedané, pri programovom výbere, ktorý dnes u nás neexistuje, by si pracujúci pri dovŕšení dôchodkového veku ponechal všetky nasporené peniaze na svojom účte v dôchodkovom fonde. DSS-ka by mu poistno-matematickými prepočtami každý rok určila výšku dôchodku, ktorý by mu vyplácala z jeho úspor. Peniaze by boli stále vo vlastníctve občana, a ak by zomrel, zostatok na jeho osobnom účte by bol normálnym predmetom dedičského konania.  

Základným rozdielom medzi kúpou doživotnej anuity a programovým výberom je presun rizika. Pri doživotnej anuite preberá riziko dlhovekosti (že sa dožijete 140 rokov a na dôchodku si vyberiete oveľa viac, než ste nasporili) poisťovňa. Tá zároveň garantuje pravidelnú valorizáciu dôchodku, ktorý by tým nemal strácať svoju hodnotu. Klient však nákupom anuity stráca vlastníctvo k svojim dôchodkovým úsporám, a preto ich logicky nemôžu jeho pozostalí zdediť. 

Pri programovom výbere zostávajú obe riziká na občanovi. Ak sa dožije príliš vysokého veku, na jeho osobnom účte nemusí zostať dosť peňazí na dôchodok v dostatočnej výške. Jeho penzia nie je pravidelne valorizovaná o isté percento – len zostatok jeho peňazí na dôchodkovom účte je naďalej investovaný, a môže priniesť vysoký výnos, ale aj stratu. Dôchodkové úspory však zostávajú súkromným vlastníctvom, a sú teda aj dedičné. 

Ak to pani ministerka myslí s vylepšovaním dôchodkovej reformy vážne, mala by zvážiť, či nezaviesť možnosť programového výberu ako alternatívy k doživotnej anuite aj na Slovensku.


4. Manažéri DSS majú privysoké platy 

Hodnotenie: Polopravda 

Zoznam státisícových platov manažérov slovenských DSS-iek síce hrá na tú najcitlivejšiu závistlivú strunu charakterizujúcu časť našej populácie. Z hľadiska občanov je však úplne od veci.

DSS-ky platia manažérov len zo svojich vlastných peňazí, nie z peňazí klientov.  Ak sa akákoľvek firma rozhodne platiť či už tým najšpičkovejším odborníkom, alebo hoc aj bande neschopákov, milióny, je to len a len jej vec. Pokiaľ riadne platia dane, premiér ani žiadna vládna inštitúcia do toho nemajú čo pchať svoje drzé nosy. 

Na druhej strane som však, úprimne povedané, posledným človekom na Slovensku, ktorý by sa niektorých topmanažérov zo slovenských dôchodkových spoločností chcel zastávať.  

Dobrý manažér sa totiž v mojom ponímaní snaží uplatniť na konkurenčnom trhu, vylepšovaním služieb svojho podniku, zvyšovaním kvality. Snaží sa poskytovať služby občanom, a nie žiť na ich úkor.  Niektoré slovenské DSS-ky však doteraz dokázali len minúť obrovské peniaze na reklamu, a potom silne lobovať za kartelizáciu a monopolizáciu svojho trhu, aby sa konkurencii a nutnosti zlepšovať svoje služby a bojovať o klienta vyhli.  

Keď si niektorí manažéri DSS vydupávali tieto výhody, bola im ministerka Tomanová dobrá (a ľudia s opačným názorom vrátane mojej maličkosti boli pre nich „neodborníci“). 

Preto mi je ľúto všetkých slovenských pracujúcich, ktorých dôstojný dôchodok dnes a neustále atakuje časť vládnych predstaviteľov. Nemôžem však cítiť súcit so samotnými dôchodkovými spoločnosťami, ktoré sa samé pri hľadaní vlastných výhod na úkor slobody pre klientov pričinili o výrazný úpadok konkurencie v druhom pilieri. Skutočnému manažérovi, hodnému státisícov, by totiž čosi také profesionálna česť dovoliť nemohla (a možno som len naivný, veď vlastne pre svojich akcionárov tým vyprodukovali nemalú hodnotu...).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Z Kočnerovej knižnice vyplávali ďalšie podozrivé obchody s Bašternákom

Našli sme podivné faktúry a dokumenty, ktoré si posielali.


Už ste čítali?