Kauza voda: nič im nie je sväté

Autor: Martin Chren | 11.6.2014 o 17:00 | Karma článku: 14,08 | Prečítané:  4802x

Ak chcete vedieť, ako sa dá nominálne sprivatizovať národné bohatstvo - vytvoriť systém, v ktorom licenciu na predaj pitnej vody do zahraničia môže celkom legálne získať kamarát ministra a všetci ostatní majú smolu - prečítajte si novelu zákona o vodách. Ľudia zo Smeru, ktorí pripravili fotovoltaický klondajk a nabalili sa na drahšej elektrine (ktorú všetci platíme v drahších účtoch) dnes chystajú podobný model s vodou.

Spomínate si ešte, s akou vervou brojil premiér Robert Fico proti privatizácii a finančným skupinám?

Ehm.

Za dva roky predal štátne ropné rezervy, potajomky dohodol odpredaj Slovak Telekomu a na neskorom predaji Carga obral Slovensko o zhruba pol miliardy eur. A jeho vláde nestačí ani to.

Nič im nie je sväté. Slnko, vzduch, zem, a najnovšie ani voda. A všetky kroky robia tak, aby na úkor malých a slabých – bežných občanov – zarobili bohatí, silní a vplyvní.

Hovorí sa, že človek sa najlepšie učí vlastnou skúsenosťou. A tou slovenskou skúsenosťou je, že keď Smer predloží zákon, v ktorom chce zdanlivo niečo chrániť, hľadajte za tým podvod. Lebo oni v skutočnosti nič nerobia len tak, bez konkrétneho záujmu a účelu.

Samotný zákon sa nezačína zle. V novo navrhovanom odseku 1 v § 1 sa uvádza, že voda je strategickou surovinou štátu z hľadiska jeho bezpečnosti. Dokonca nechýba odvolávka na ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny.

Avšak to, ako jeho predkladateľ, minister životného prostredia navrhuje s vodou nakladať, naplnenie akéhokoľvek strategického či verejného záujmu vylučuje.

Slovensko nie je krajinou bohatou na ropu, na zlato, na diamanty, či na zemný plyn. Ale zato voda, tá nám nechýba.

Nie som zástancom radikálneho odmietnutia výhodného predaja vody vyťaženej na Slovensku do zahraničia. A to nielen vo forme minerálky v pollitrových fľašiach. Ak sú zásoby Slovenska vyššie než sami potrebujeme, a už v susednej Viedni majú s čistou podzemnou vodou problém, nemyslím si, že by sme im mali odmietnuť pomoc, zabrániť stavbe vodovodu, a zároveň sa tak pripraviť o dodatočný príjem do rozpočtu – podobne, ako napríklad Nórsko získava z predaja ropy.

Ale v prvom rade musí stáť verejný záujem. To znamená, ponúknuť len vodu, ktorú by sme sami nedokázali spotrebovať, a robiť to transparentne a trhovo – a nie v utajení cez kamarátšafty spriatelených firiem, ktoré zhrabnú väčšinu zisku. A slovenský občan si naďalej bude do nemocníc nosiť vlastný toaletný papier.

Žiaľ, ak sa schváli predložený zákon, presne toto nám bude hroziť.

Prevod vody (ako je vzletne nazvaný predaj vody do zahraničia) upravuje nový paragraf 17a predloženej novely zákona.

A podľa neho je proces vydania licencie na obchodovanie s vodou tým najmenej transparentným, ako si len viete predstaviť.

Podrobný popis procesu vydania licencie opisujem nižšie. V zásade ale platí: minister životného prostredia sám a prostredníctvom vlády rozhodne, komu a kedy licenciu na predaj slovenskej vody do zahraničia vydá, či ju vydá jedinému alebo viacerým záujemcom, a koľkých úplne bez dôvodu odmietne. Voči žiadnemu z rozhodnutí neexistuje možnosť odvolania.

Záujemca, ktorý si dokáže vybaviť, že napriek ľubovôli ministra bude úspešný, zaplatí do Envirofondu (čo je mimochodom fond, z ktorého minister životného prostredia rozdáva dotácie, opäť s otáznou mierou transparentnosti) 40 centov za každý kubík vody.

Rozdiel medzi týmto poplatkom a predajnou cenou je jeho zisk. Pre informáciu, napríklad v spomínanej Viedni platia obyvatelia za kubík vody približne 1,80 eura, vrátane stočného a desať percentnej dane.

Ak by sa písala učebnica o zákonoch, ktoré umožňujú arbitrárne rozhodovanie ministra a vytvárajú obrovský priestor pre korupciu, práve tento zákon by bol hneď v úvodnej lekcii.

A prekvapuje niekoho, že takýto korupciou a klientelizmom smrdiaci vodný kšeft presadzuje minister, ktorý v minulosti dozeral na zobchodovanie slnečného svitu pri boome solárnych elektrární?

V zásade ide o podobnú schému, len namiesto slnka ide o vodu. Zarobí opäť len pár vyvolených, a bežným ľuďom o pár rokov zostanú len oči pre plač.

Proti schéme obchodu s vodou, ktorú presadzuje ministerstvo životného prostredia, sa už ozvali mimovládne organizácie i občianski aktivisti.

Ak teraz nezatlačíme, budú si myslieť, že im naozaj prejde všetko. A nám nezostane nič iné, len tipovať – čo bude po kšeftoch so slnkom, s pôdou, s teplým vzduchom a s vodou ďalšie na rade?

 

*   *   *   *   *

 

Ako sa podľa návrhu novely zákona budú prideľovať licencie na predaj slovenskej vody do zahraničia?

Transparentné výberové konanie by malo byť založené na jasných a zrozumiteľných pravidlách. Kto splní podmienky, ten získa licenciu. Ak je počet licencií obmedzený, zvíťaziť by mala cena, alebo podobné kritérium. Štátna moc by nemala mať priestor pre arbitrárne rozhodovanie.

Ak by teda vláda úprimne chcela pri predaji vody do zahraničia konať v prospech občanov, mala by:

  • Predložiť presnú analýzu, koľko zásob vody Slovensko má a koľko môže bezpečne poskytnúť do zahraničia bez toho, aby boli ohrozené naše vlastné záujmy.
  • Stanoviť presné technické podmienky pre záujemcov o získanie licencie na predaj vody (tie môžu obmedzené, napríklad do vyčerpania stanovených kvót, a podobne).
  • Uskutočniť transparentnú súťaž, v ktorej licencie získajú tie subjekty, ktoré ponúknu najvýhodnejšiu odplatu.

Skutočnosť je ale takáto:

  • Presná analýza zásob podzemnej vody, jej využitia, a bezpečného objemu pre predaj do zahraničia neexistuje.
  • Technické podmienky síce stanovené sú, ale ich splnenie nijak nezaručuje, že uchádzača ministerstvo „len tak“ neodmietne.
  • Žiadna súťaž – vláda a minister sa sami rozhodnú, komu licenciu dajú.

Proces získania licencie na predaj vody do zahraničia tak je v návrhu zákona upravený nasledujúcim spôsobom:

  1. Žiadateľ - podnikateľ doručí na orgán vodnej správy žiadosť so všetkými doloženými, resp. preukázanými náležitosťami. Následne ju orgán vodnej správy odošle na ministerstvo a správne konanie preruší. Pozor, nie preto, lebo je treba podanie doplniť, vyjasniť nevyjasnené záležitosti, resp. z iných vážnych dôvodov, ktoré bránia v pokračovaniu konania – preruší konanie zo zákona – bez toho, aby bol v zákone uvedený dôvod.
     
  2. Na ministerstve je priestor na ovplyvňovanie, posudzovanie, dohodovanie a iné netransparentné postupy; ministerstvo má túto žiadosť posunúť na vládu a ona rozhodne, či sa má povolenie vydať.

    Ministerstvo má na predloženie materiálu na prerokovanie a rozhodnutie vláde lehotu 90 dní; čo s ňou však bude robiť keď to, či je žiadosť úplná a či spĺňa podmienky, kontroluje už orgán vodnej správy? Na toto zákon nemá odpoveď. Môžeme sa domnievať, že týchto 90 dní je práve „korupčnou lehotou“, počas ktorej sa žiadateľ o úspech svojej žiadosti bude mať možnosť „pričiniť“.

    Okrem toho to, kedy bude takto predloženie materiálu na rokovanie vlády a jeho skutočné zaradenie na rokovanie sú dve rôzne veci. Takže minister životného prostredia môže žiadateľa „naťahovať“ ešte ďalej, ľubovoľne dlho. Toto všetko sú podmienky, ktoré sú za normálnych okolností – a v slušnej krajine by sme mali predpokladať normálne okolnosti – neakceptovateľné.
     
  3. Ak vláda vydanie licencie schváli, vráti sa výsledok jej rozhodnutia cez ministerstvo naspäť orgánu vodnej správy, ktorý vydá rozhodnutie žiadateľovi.

    Takýto postup, kedy musí žiadateľ splniť všetky možné technické podmienky, ale v závere vydanie licencie aj tak záleží len na akomsi zvláštnom posudzovaní na ministerstve a na rozhodnutí vlády, je neobhájiteľný.

    Vláda môže rozhodnúť akokoľvek a nenesie za takéto rozhodnutie zodpovednosť. Svoje rozhodnutie nemusí nejako zvlášť odôvodňovať a keď tak urobí, môže to byť akokoľvek vágne. Voči rozhodnutiu vlády neexistuje opravný prostriedok, pretože vláda nerozhoduje v správnom konaní. Pripomínam - správne konanie je v tejto fáze zo zákona prerušené.

    Mimochodom, podľa všeobecného predpisu upravujúceho správne konanie, je prerušenie konania právnym inštitútom, ktorý sa využije vtedy, ak

    - sa začalo konanie o predbežnej otázke,
    - bol účastník konania vyzvaný, aby doplnil podanie a bola mu na to stanovená lehota,
    - účastník nemá ustanoveného zástupcu alebo opatrovníka, ale má ho mať,
    - ak tak ustanoví osobitný zákon.

    Prerušenie konania podľa ustanovenia osobitného zákona ale musí mať tiež svoj dôvod – napríklad vyhlásenie konkurzu, ak sa správne konanie týka majetku, na ktorý sa vyhlásil konkurz, a pod., skrátka, musí ísť o dôvod, ktorý reálne bráni ďalšiemu konaniu. Tvrdiť však, že zo zákona sa prerušuje konanie, pretože orgány štátu konajú – čo iné majú robiť (?!) – to sa teda autori návrhu novely pekne sekli...

     
  4. Až následne, po doručení rozhodnutia vlády, kedy sa s celou vecou dialo a mohlo diať čokoľvek, sa správne konanie obnoví a orgán vodnej správy vydá rozhodnutie, na základe ktorého celú vec povolí, alebo nie.
     
  5. Keď už toto všetko podnikateľ má, bolo mu doručené kladné rozhodnutie, a teda vydané povolenie, tak podľa nového § 59ods. 3 písm. c) musí ešte uzavrieť zmluvu s ministerstvom, aby mohol vykonávať to, na čo dostal povolenie. Ale čo v prípade, ak ministerstvo zmluvu neuzavrie, alebo rokovanie o tejto zmluve bude príliš dlhé, a podobne? Toto je opäť ustanovenie, ktoré dáva ministerstvu obrovskú moc, ale druhej strane žiadne prostriedky obrany proti jeho konaniu.
     
  6. Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (podľa § 73 ods. 1 vodného zákona), t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Nie je však jasné, kam by sa mal odvolateľ odvolať, resp. čo by sa s odvolaním dialo, pokiaľ by zamietavé rozhodnutie vydané orgánom vodnej správy bolo zamietavé na základe rozhodnutia vlády. Kladné rozhodnutie je podmienkou a pri inom rozhodnutí vlády sa kladné rozhodnutie nevydá. Platí tu však zároveň, že žiadateľ splnil všetky predpoklady – rozhodnutie vlády je mimo sféry jeho vplyvu (oficiálne). Ako sa má zachovať podnikateľ, ktorý splní zákonom požadované podmienky a rozhodnutie mu nie je vydané? Aký má právny prostriedok obrany?
     
  7. Správny poplatok za vydanie povolenia je 2000,- €. Poplatok za odbery podzemnej vody určenej na prepravu alebo prevod vody je 0,400 eur/ m3. Ak sa pýtate, kto určí, resp. ako sa bude určovať/dohodovať cena za prepravu alebo prevod vody, zákon na to neodpovedá. Všetko nad túto sumu je príjmom držiteľa povolenia o preprave/prevode vody.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?